Spolek pro vojenská pietní místa

Nápis:
ALEXANDER DUBČEK
SLOVENSKÝ ŠTÁTNIK
1921 – 1992

Nápis:
PRAVDE
A NÁRODU

J. M. HURBAN

Nápis:
generál M. R. Štefánik

VERIŤ
MILOVAŤ
PRACOVAŤ

Nápis:
TENTO POMNÍK STOJÍ NA MIESTE
KDE BOLI POCHOVANÍ VOJACI
SOVIETSKEJ ARMÁDY,
KTORÍ PADLI PRI OSLOBODZOVANÍ
BRATISLAVY – RAČE. JE TO NAJSTARŠÍ
POMNÍK OSLOBODENIA NA ÚZEMÍ
BRATISLAVY ODHALENÝ
5. MÁJA 1945

Nápis:
Andrej Hlinka
1864 – 1938
kňaz a národný buditeľ
„Za Boha, za národ!“

Nápis:
NA TOMTO MIESTE STÁL DOM,
V KTOROM SÍDLIL V MERUÔSMYCH ROKOCH
ŠTÁB SLOVENSKÉHO DOBROVOĽNÍKEHO
ZBORU HURBANOVCOV.

ZA PRÍTOMNOSTI ĽUDEVÍTA ŠTÚRA
SLÁVNOSTNEJ PRÍSAHY SA ZÚČASTNILO
AJ 100 RAČIANSKYCH DOBROVOĽNÍKOV.

NADÁCIA KORENE
MČ RAČA
1998

Nápis:
1939 - 1945
ZOMRELI STE
ABY SME MY ŽILI

ING. ALEXANDER BADERA 5.X.1907, ONDREJ CYPRICH 23.XI.1910, RUDOLF
ČERVENKA 28.IV.1914 27.X.1945, ING. IMRICH GEYDUSCHEK 22.VII.1898,
ĽUDOVÍT HIRSCH 21.XII.1885 5.IX.1944, ING. VILIAM HOLZ 17.V.1882,
FRANTIŠEK JANIGA 1.X.1914, ARNOŠT KLEIN 30.VIII.1907, ARMIN KREBES
24.XII.1901, GAŠPAR MELICHAR 15.V.1915, VOJTECH REISS 9.IX.1899, IVAN
ŠANDOR 7.IV.1903, ING. PAVEL TOCHTEN 22.I.1903 5.IX.1944, KAROL
VALOVIČ 20.III.1904

Nápis:
Nenávisť.
Zloba.
Poslali vás do miest bez návratu.
V oblaky dymu.
Výkričník dejín. Hanba pravdy.
Nezahojená rana vesmíru ste v nás. Tu.

Hatred.
Evil.
You were sent to places of no return.
To the clouds of smoke.
An exclamation mark of history.
A shame to the truth.
Unhealed wound of the universe.
You are in us. Here.

PAMIATKE DEPORTOVANÝM ŽIDOVSKÝM DEŤOM
IN MEMORY OF THE DEPORTED JEWISH CHILDREN

Slovak Council of Christians and Jews, March 2017

Nápis:
PAMÄTNÍK ŽELEZNEJ OPONY

Situácia po druhej svetovej vojne

Udalosti po druhej svetovej vojne viedli k rozdeleniu Európy
na dve časti, ktoré spadali do sféry vplyvu dvoch najsilejších
svetových mocností. Tzv. studená vojna, konflikt medzi západným
blokom reprezentovaným USA a ďalšími slobodnými krajinami
a východným blokom – vedeným Sovietskym zväzom -, trval
približne od roku 1947 až do rozpadu Sovietskeho zväzu v roku 1991.

Na rozhraní týchto dvoch blokov vznikla hranica, ktorá
sa tiahla stredom Európy od Baltického mora až k Jadranu.
V Československu túto hranicu budovali od roku 1948. Čoskoro
sa stala nepriechodnou a na svedomí má množstvo ľudských
obetí a zmarených životov.

Hraničné pásmo v Petržalke

Hranica prechádzala aj pravým bratislavským brehom Dunaja,
v tesnom susedstve s Petržalkou – tvorila tu jediný „suchozemský“
prechod medzi Slovenskom a Rakúskom.

Na dlhých štyridsať rokov sa prísne strážené hraničné pásmo
stalo súčasťou života Petržalčanov a Petržalčaniek, ktorí
v bezprostrednej blízkosti hraníc zažívali nielen pravidelné
a mimoriadne kontroly príslušníkmi pohraničnej stráže, ale aj
nábory pionierov do krúžku „mladých strážcov hraníc“
a verbovanie na spoluprácu, ktorej podstatou bolo hlásiť – či už
dobrovoľne alebo nie – podozrivú činnosť a osoby v blízkosti hraníc.

Väčšina obyvateľov zakázaného pásma bola postupne vysídlená
a stavby zničené – aby sa v nich nemohli ukrývať potenciálni
utečenci.

Železná opona

„Na zabezpečenie pokojnej výstavby socializmu v našej vlasti treba
účinne chrániť štátne hranice pred prenikaním všetkých nepriateľov
tábora pokroku a mieru. Ochrana štátnych hraníc je preto
povinnosťou každého občana,“ znel § 1 Zákona č. 69/1951 o ochrane
štátnych hraníc. Oficiálne teda bola nutnosť stráženia hraníc
namierená proti narušiteľom zvonka. Realita však bola opačná
a hlavným cieľom bolo zamedziť úteku domáceho obyvateľstva.

Systém „ženijno-technických“ zátarasov tvorila sústava dvoch
až troch plotov. Priestor medzi plotmi vypĺňala pooraná pôda.
Slúžila na zachytenie stôp a umožňovala ľahšie vystopovanie
„narušiteľa“. V duchu hesla pohraničníkov – „Neprejdú!“ -
v roku 1953 napojili jeden z plotov na vysoké napätie, niektoré
úseky boli dokonca zabezpečené mínovými poliami.

Po medzinárodnej kritike, ale aj ekonomických dôvodov a kvôli
veľkému počtu úmrtí pohraničníkov, sa od roku 1965 od týchto
praktík upustilo. Koncom 60. rokov 20. storočia, v dôsledku
uvoľnenej politickej situácie, sa aj hranice stali „prejazdnejšie“.
Po invázii vojsk Varšavskej zmluvy 21. augusta 1968 až do roku
1969 opustilo Československo cez riadne hraničné prechody
takmer 80-tisíc ľudí.

Uvoľnenie na hraniciach však netrvalo dlho a už v roku 1970
pribudla k systému plotov ešte signálna línia, ktorej aktiváciou
sa spúšťal poplach, takže stráž mohla reagovať rýchlejšie než
predtým. Zahustená bola aj sieť pozorovacích veží so svetlometmi.

Na ochranu hraníc sa využívali i cvičené psy. Najmä po zákaze
používania prúdu a mínových polí v 60. a 70. rokoch ich počet
vzrástol až na 1260 o celom úseku československej hranice so
Západom. Spočiatku boli psy využívané na signalizáciu
prítomnosti narušiteľa, na jeho vystopovanie alebo bezpečné
eskortovanie. Od 70. rokov 20. storočia sa však začali používať
ako zbrane. Na tieto účely boli cvičené dvojice psov (zväčša
psích súrodencov), ktoré boli umiestňované v kotercoch za
poslednou hraničnou stenou a v prípade poplachu automaticky
vypustené. Psy mali“narušiteľa“ prenasledovať a zadržať až do
príchodu hliadky. O tom, že sa tak nie vždy stalo, svedčí aj
prípad, ktorý sa odohral na petržalskom úseku hranice neďaleko
Kopčianskej cesty. Osemnásťročný východonemecký študent
Hartmut Tautz sa 8. augusta 1986 pokúsil o prekročenie hranice
a pri prestrihávaní posledného plotu spustil poplach. Hliadka
vypustila dvoch psov a tí ho dobehli len 22 metrov od rakúskeho
územia. Spôsobili mu rozsiahle poranenia, ktorým o niekoľko
dní v nemocnici podľahol. Dôvodom bolo aj to. že pohraničníci,
namiesto toho, aby krvácajúcemu chlapcovi poskytli prvú
pomoc, prehľadávali okolie.

Pád železnej opony

V roku 1989, po páde komunistického režimu, boli odstránené aj
ostatné drôty na hraniciach. Dve osobnosti Novembra 1989,
Ladislav Snopko a Martin Bútora, zorganizovali 10. decembra
1989 pochod z Devína do Hainburgu pod názvom Ahoj, Európa.
Tisíce ľudí (mnohí z nich po prvýkrát v živote) slobodne prekročili
hranicu so “západným“ svetom.

Zarážajúce je, že mnohí aktéri zodpovední za stráženie hraníc -
a tragédie, ktoré sa tam odohrali – ktorí vydávali rozkazy na
útoky v rozpore s Medzinárodným dohovorom o občianskych
a politických právach (z decembra 1966), neboli dodnes potrestaní.

Štatistiky

Počet príslušníkov pohraničnej stráže:
1950 – okolo 6-tisíc, 1951 – vyše 16-tisíc, 1865 – vyše 25-tisíc,
1966 – 1989 – okolo 16-tisíc

Dĺžka československého úseku železnej opony:
920 km; z toho slovenský úsek 104 km

Počet zadržaných osôb pri pokuse o prekonanie
československého úseku železnej opony:
takmer 49-tisíc osôb

Počet zadokumentovaných civilných osôb, ktoré zahynuli pri
pokuse o prechod československej hranice s Rakúskom
a Nemeckou spolkovou republikou v období 1948 – 1989:
najmenej 288 osôb, z toho na slovenskom úseku najmenej
42 osôb

Počet príslušníkov pohraničnej stráže, ktorí zomreli pri
výkone služby:
654 osôb

Zoznam osôb, ktoré zahynuli pri prechode štátnej hranice
v blízkosti Petržalky (Petržalka, Kopčany a Jarovce):

Berkovič Abrahám *1908 +11.4.1950, Némes Dionýz 1923 27.1.1950, Kováčiková Dorota 1926 9.5.1951, Rozmaňová Mária asi 1907 9.12.1952, Ehrenfeld Eugen 1894 9.12.1952, Ehrenfeld Milan 1947 9.12.1952, Ehrenfeldová Frida-Oľga 1911 9.12.1952, Ehrenfeldová Katarína 1937 9.12.1952, Stachová Mária 1924 23.10.1953, Pangracz Antal (H) 1936 20.10.1955, Borka František 1941 18.4.1957, Krivák Ján 1927 6.8.1959, neznámy muž - 4.6.1960, Mrohs Jan Ignacy (PL) 1938 1.8.1960 , Remža Jozef 1940 15.8.1960, Medwid Pawel (PL) 1939 Kolarczyk Jozef 1929 20.7.1962, Plecho Milan 1946 4.2.1964, Tautz Harmuth 1968 8.8.1986

Tento pamätník v Parku obetí Hraničiarov je pripomienkou
smutného obdobia našej histórie, kedy boli potláčané základné
ľudské práva. Ľudia boli trestaní a vraždení za to, že sa pokúsili
prekročiť hranice a „utiecť“ do slobodnej časti sveta. Nech je
tento stĺp symbolizujúci plot železnej opony výstrahou, aby sa
takéto udalosti už nikdy neopakovali.

Nápis:
ĽUDOVÍT
ŠTÚR
SLOVENSKÝ
NÁRODNÝ
BUDITEĽ

1815 - 1856