Spolek pro vojenská pietní místa

Pomník americkým letcom

Umístění: Zohor, z cesty zo Zohora do Vysokej pri Morave pred mostom cez Malinu oproti strelnici treba odbočiť vľavo a ísť na koniec cesty
Poznámka:

Slovensko-rakúsky príbeh s americkými vojakmi
17. októbra 1944 z talianskej vojenskej základne Pantanella vzlietlo lietadlo B-24 Liberator patriace do 15. leteckej armády, 464. bombardovacej skupiny, s cieľom bombardovať ropnú rafinériu a vojenské sklady vo Viedni. Bombardovanie malo za cieľ znížiť zásoby nepriateľa a tým napomôcť rýchlejšiemu ukončeniu vojny. Pri bombardovaní dostalo lietadlo zásah a zrútilo sa pri obci Zohor, na miesto zvané Piesky. Pred pádom lietadla ôsmi z desaťčlennej posádky vyskočili na padákoch z lietadla. Sedem ich bolo zajatých a ôsmy, poručík Cunnigham, sa v tom čase nenašiel. Dvaja členovia posádky, kapitán lietadla nadporučík John C. Fassnacht a štábny seržant Merton W. Haigh zahynuli v jeho troskách.. Poručík Cunningham, podľa výpovede jeho spolubojovníkov, opustil horiace lietadlo po rozkaze kapitána ako prvý. Vyskočil cez otvorené dvere bombovnice, ktorá už v tom momente bola zahalená plameňmi. Po vojne sa Americká exhumačná komisia, na základe výpovedí civilného obyvateľstva, dozvedela o pozostatkoch amerického letca pochovaných v meste Marchegg v Rakúsku. Informácia pochádzala z rozprávania Franza Fischera a Josefa Traexlera. Josef Traexler pracoval začiatkom januára 1947 v lesoch pri Dunaji, v časti zvanej Maize. Tam na ploche asi troch metrov štvorcových našiel kosti, letecké topánky a časti oblečenia. Taktiež našiel identifikačné známky. Prvú schovanú medzi kosťami a druhú visiacu na opasku. Nález nahlásil a známku odovzdal starostovi Johannovi Pfeilerovi. Starosta Pfeiler prikázal hrobárovi Franzovi Fischerovi vyzdvihnúť kosti a priniesť ich na miestny cintorín. Tak urobil, a krabicu s telednými pozostatkami pochoval v ten istý deň na cintoríne v Marcheggu medzi vojenské hroby.
Americká exhumačná komisia sa dostavila do obce v roku 1948 a dňa 22. septembra 1948 exhumovali ostatky letca pod číslom X-7914. K pozostatkom uloženým v drevenej krabici boli priložené aj identifikačné známky, podľa ktorých predbežne identifikovali Roberta F. Cunninghama. Zubná analýza potom už len dokázala identitu letca.
Po kontaktovaní rodiny, ktorá sa rozhodla na večný odpočinok uložiť ostatky na vojenskom cintoríne v Európe, sa dňa 10. novembra 1948 konal pohreb a Robert F. Cunningham bol uložený do hrobu Plot C Row 8 Grave 37 na Ardenskom americkom cintoríne v Neupre, Belgicko.
Čo bolo presne príčinou smrti letca sa nevie. Priestrel kostí však komisia nedokázala a ani iné viditeľné poškodenie. Pravá ruka bola zlomená v predlaktí, lebka bola poškodená, časť chýbala. No počas dvoch rokov, kedy ostatky ležali v lese, sa mohlo stať všeličo. Najpravdepodobnejším sa však zdá nezvládnutie pristátia v lesnatom teréne pri zoskoku padákom.
Záštitu nad operáciou mal rakúsky Čierny kríž.

Ďalšími členmi posádky, ktorí prežili, boli: poručík Richard J. Witt, poručík John W. Lindsay, seržant Raymond L. Hadden, seržant James T. Hutchinson, seržant John Krogstadt, seržant John R. Lonsdorf a seržant Lyndle K. Clark.

Tu je niekoľko informácií z osobných príbehov a osobných spomienok niekoľkých členov posádky a obyvateľov obce Zohor.
Zo spomienok obyvateľov Zohora.
Pred príchodom nemeckých vojakov, boli Zohorčania pri jednom americkom vojakovi a pán Jozef Rybár sa mu prihovoril po anglicky a dal mu cigaretu na upokojenie, lebo sa triasol. Než ho nemeckí vojaci odviedli, mierne sa pousmial a poďakoval sa Zohorčanom za prívetivosť.
Lyndle K. Clark dosadol na padáku pri obci Zohor a vyvrtol si členok. Takmer ihneď k nemu prišlo desať až dvanásť roľníkov a keď uvideli jeho prestrašenú tvár, naznačili mu, že nemajú nepriateľské zámery. Na zem nakreslili mapu okolia a ukazovali mu jeho pozíciu. Potom ho naložili na voz ťahaný koňmi a odviezli do obce.
Osud palubného mechanika Lonsdorfa sa odvíjal podobne. Po dopade ho miestni obyvatelia zaviedli do obce, kde mu načapovali pivo a posedel si v dome u starostu. Predný strelec James Hutchinson bol po dopade okamžite zajatý slovenskými žandármi, ktorí ho odviedli do mesta, kde sa stretol s ostatnými členmi posádky. V priebehu dvoch hodín boli letci, ktorí prežili pád ich stroja, opäť spolu v dočasnej väzbe v Malackách. Tam ich žandári odovzdali do rúk Nemcov. Tí ich naložili na nákladiak a odviezli do Bratislavy, kde letci strávili noc. Ich púť ďalej viedla cez viaceré zajatecké tábory.
Siedmi americký vojaci po zajatí a výsluchoch boli premiestňovaní po viacerých zajateckých táboroch v Európe a dočkali sa slobody.
Dvoch mŕtvych amerických vojakov previezli Zohorčania, na podnet pána Klimenta do Zohora a dôstojne ich pochovali na cintoríne, kde im postavili aj pomník s mramorovou tabuľou. Počas vojny sa žilo skromne, ale Zohorčania nakoniec obstarali mramorovú dosku. Zriekli sa kartového stolčeka v hostinci a nechali do nej vytesať mená padlých vojakov. 7 októbra 1946 boli telá exhumované a prevezené na cintorín spojeneckých vojakov - letcov vo francúzskom St. Avold pod číslami X-8006 a X-8007.

Po vojne, pán František Kliment, keď sa obnovilo poštové spojenie s USA, napísal svojej sestre do Milwaukee list, aby sa pokúsila zistiť adresy, kde žijú rodičia padlých amerických vojakov. V liste boli uvedené mená vojakov, identifikačné čísla, fotografie vraku lietadla a dôstojného hrobu, ktorý postavili Zohorčania. Elizabeth Schmellová napísala na ministerstvo vojny do Washingtonu a o niekoľko dní jej prišla odpoveď.
Zhodou okolností matka štábneho seržanta Haigha, pani Rose Westerová, bývala v taktiež Mlwaukee, o niekoľko ulíc ďalej od pani Schmellovej. Tá jej odovzdala všetky informácie a pani Westerová povedala:
„Dúfam, že niekedy navštívim hrob môjho syna a poviem tým obdivuhodným ľuďom v Zohore, ako veľmi si cením, čo urobili.“
O udalosti pri Zohore písala aj americká tlač, ktorá nešetrila slovami chvály na obyvateľov záhorskej obce.
Pomnik americkým vojakom pri obci Zohor bol postavený členmi Klubu leteckej histórie pri Slovenskom národnom múzeu v roku 1995. Klub bol v danom období pod vedením Ivana "Mirca" Ebringera. Autorom námetu bol Július Lovecký, konzultantom letecký historik Juraj Rajninec a odliatie realizovali Ferdinand Štellár a Milan Lastovka.
Za pomoci pani starostky Ľubice Havranovej a občanov Zohora bol pomník v nasledujúcich dňoch vztýčený na mieste, nad ktorým došlo k výbuchu bombardéra.

V roku 2020 sa realizovala obnova pomníka s finančnou podporou Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, Veľvyslanectva USA na Slovensku a Obecného úradu Zohor. Aviatický znak a menovku na pomník vytvoril a odlial akademický sochár Alojz Drahoš. Na projekte sa ďalej spolupodieľali Klub leteckej histórie Slovensko z Bratislavy, obyvatelia obce Zohor a Slovenský cykloklub, ktorý zabezpečil osadenie cyklistických tabúľ na cyklistickej ceste pozdĺž rieky Moravy a v jej okolí. Špeciálne poďakovanie patrí pani Jane Kráľovej z Ministerstva vnútra SR.
Iniciátorom a koordinátorom projektu obnovy pomníka a prác spojených s cykloturistikou bol Roman Šimoník z občianskeho združenia Zohor včera a dnes.
Cieľom obnovy pomníka je vzdať úctu padlým vojakom a súčasne poukázať na potrebu vytrvalého hľadania pravdy a porozumenia medzi národmi, aby sa neopakovalo utrpenie vojakov a civilného obyvateľstva v našom regióne, ale aj v iných častiach sveta.

text zostavili: Roman Šimoník

zdroje informácií:
- Peter Kaššák a Martin Cibula , http://kronika-airwarsk.blogspot.com/2012/10/usaaf-17101944.html
- Roman Kment, Príloha Malé noviny denníka Práca, 30. október 1997, ročník I., číslo 9
- Video nahrávka s pamätníkmi udalosti pochádzajúcimi z obce Zohor

Souřadnice: N48°17'39.3'' E16°57'34.6''
Pomník přidal: Ladislav Barabás
Doplnění informací: Roman Šimoník

Hrob Martin Kadlíček

Umístění: Zohor, miestny cintorín

Souřadnice: N48°19'5.81'' E16°58'58.98'' - přibližná pozice dle adresy
Pomník přidal: Bc. Samuel "koba" Jablonka