a | b | c | č | d | ď | e | f | g | h | ch | i | j | k | l | ł | m | n | o | p | r | ř | s | š | t | u | ú | v | w | z | ž

František Šteidler

* 12. decembra 1887 (Pacov)
† 6. decembra 1974 (Praha)

Československé légie mali vo svojich radoch mnoho schopných príslušníkov, naslovovzatých odborníkov vo všetkých profesiách. Okrem iných odborností boli medzi nimi aj viacerí vynikajúci historici, ktorých diela si zachovávajú platnosť až do našich čias, aj keď novšie výskumy a bádania ich údaje v detailoch poopravili a spresnili. Ale celkový charakter ich diela, komplexný opis príbehu ruských, francúzskych i talianskych légií a hlavne ich ideové poňatie zmyslu vzniku, bojov a odkazu légií zostáva pre našu dnešnú generáciu a aj budúce pokolenia nespochybniteľné.
Pokiaľ ide o ruskú légiu, tá našla svojich historikov napríklad v Josefovi Kúdelovi, Jaroslavovi Papouškovi alebo Františkovi Šteidlerovi. Práve Šteidlerovi sú venované tieto riadky pri príležitosti spomienky na jeho odchod pred štyrmi desiatkami rokov.
Už kraj, z ktorého Šteidler (pôvodne sa rodina písala Steidler) pochádzal, vtlačil mladému študentovi nezmazateľné znaky. Jeho rodiskom je Pacov, kraj husitov, južné Čechy neďaleko Tábora. Po maturite na gymnáziu v Pelhřimove študoval na filozofickej fakulte pražskej českej univerzity, kde ho promovali na doktora filozofie 23. októbra 1913. Jeho štúdium ho predurčilo na dráhu stredoškolského profesora. Učil na reálnom gymnáziu v Prahe na Smíchove a potom na gymnáziu v Příbrami. Tak ako mnohým iným, aj jemu však dráhu profesora prekazila prvá svetová vojna. Šteidler narukoval ako záložný poručík k 18. práporu poľných strelcov a odišiel s ním na východný front. Už 7. septembra bol ranený a padol do ruského zajatia pri dedine Radostovka v Poľsku. Prešiel cez niekoľko zajateckých táborov a v Barnaule (Altajská gubernia) sa stal konateľom československej zajateckej organizácie. Od roku 1917 pôsobil ako spolupracovník Odbočky Československej Národnej Rady na Rusi. Ako dobrovoľník nastúpil vojenskú službu u 7. pešieho pluku „Tatranského“.
Už po bitke pri Zborove poveril štáb Československého armádneho zboru ppor. PhDr. Šteidlera zhromažďovaním materiálov, na základe ktorých by neskôr mohla byť napísaná práca o dejinách čs. vojska na Rusi. V júli 1918 ho povolali do štábu východného frontu v Irkutsku, kde sa začína jeho dráha ako historika a archivára 1. čs. zahraničného odboja.
Ako náčelník historického oddelenia štábu čs. vojska v Rusku (27. júna 1919) vydáva inštrukciu, ktorá mala usmerniť historicko-archívnu prácu v čs. vojsku na Rusi. Vďaka tomu, aj za veľmi zložitých podmienok bojov a presunov, sa podarilo zhromaždiť neoceniteľné dokumenty o hnutí Čechov a Slovákov v Rusku. Tento fond sa stal základom archívu Československého armádneho zboru v Rusku. Vďaka vytrvalej a energickej činnosti F. Šteidlera sa podarilo sústrediť takmer všetky najdôležitejšie dokumenty o našich légiách v Rusku a tie sa stali neskôr súčasťou najcennejších fondov Památníku osvobození v Prahe.
Okrem budovania archívu sa Šteidler venoval aj intenzívnej publicistickej práci a v Československom denníku, orgánu našich ruských légií, vyšli desiatky jeho príspevkov. Jeho vedecká práca sa začala už na Sibíri, kde začal písať prvé kapitoly svojej dodnes vcelku neprekonanej práce „Československé hnutí na Rusi“. Už viacero autorov poznamenalo, že tento Šteidlerov spis, ktorý dokončil v roku 1920 vo Vladivostoku a v prvom vydaní vyšiel už v januári 1921, nemôže obísť žiadny historik, ktorý sa bude zaoberať dejinami našich legionárov v Rusku. Svedectvom o trvalej hodnote tejto Šteidlerovej knihe je aj to, že je súčasťou I. dielu monumentálnej publikácie, ktorá vychádza v rámci projektu „Legie 100“: ORIÁN, Edmund – PANUŠ, Bernard – STEHLÍK, Eduard – ŠTEIDLER, František. ČESKOSLOVENSKÁ LEGIE V RUSKU 1914-1920. Díl I. Praha, 2014.
Šteidler sa vrátil do Československej republiky v lete roku 1920 ako kapitán. Po demobilizácii nadväzuje na svoju predvojnovú profesiu stredoškolského profesora. Učí na gymnáziu na Žižkove a od roku 1925 na reálke na Vinohradoch. Súčasne odovzdáva výsledky svojej archivárskej činnosti v Rusku do archívu Památníka odboje. Šteidler píše ďalšie práce, ktoré publikuje a v nich aj polemicky vystupuje proti počínajúcemu falšovaniu úlohz našich légií v Rusku v súvislosti s ľavicovými publicistami a komunistickými agitátormi. V roku 1922 vychádza jeho opis bitky pri Zborove „Zborov“ a v roku 1923 vydáva brožúru „Naše vystoupení v Rusku 1918“ a je aj členom redakčného kolektívu významného zborníku „Naše revoluce“. Vydáva celý rad ďalších prác, okrem iného aj rozsiahle dejiny 9. pešieho pluku Karla Havlíčka Borovského (1937).
V roku 1926 sa Šteidler vracia na čelo archívu Památníka odboje a zhromažďuje ďalej dokumenty k dejinám légií. Jeho úsilie smeruje k vytvoreniu jednej centrálnej inštitúcie „Památník osvobození“, kde našli všetky dokumenty z nášho prvého odboja dôstojné miesto na trvalú úschovu. V čase ohrozenia republiky a nadchádzajúcej okupácie vyvinul Šteidler so svojimi spolupracovníkmi až nadľudské úsilie, aby sa dokumenty spojené s dejinami čs. légií zachránili pred nacistami. Pochopiteľne jedným z prvých krokov okupantov je aj penzionovanie Šteidlera. Po oslobodení v roku 1945 je Šteidler medzi tými, ktorí začínajú obnovovať „Památník osvobození“ a sústreďovať rozptýlený a na rôznych miestach poukrývaný materiál. Stáva sa prvým riaditeľom novozriadeného Vojenského ústředního archivu, ktorému teraz už pribudla úloha zhromažďovať dokumenty aj z rokov 1938 – 1945. Šteidler je tak zakladateľom podstatnej časti fondov aj dnešného Vojenského historického ústavu – Vojenského historického archívu v Prahe. Vo Františkovi Šteidlerovi sa takmer v ideálnej podobe spája postava českého vlastenca, vzdelanca, ktorý vedel nielen vedecky pracovať a na vysokej úrovni publikovať výsledky svojej práce, ale keď bolo treba, vedel vziať do ruky aj zbraň v boji za oslobodenie národa a za jeho prežitie. V tom môže byť príkladom pre súčasné aj budúce generácie Čechov a Slovákov.
K Šteidlerovmu hodnoteniu légií postačia dva citáty:
„Vytvořily tedy ruské legie na základech budovaných v ruské armádě od čtrnáctého roku, svou tvůrčí schopností a organisačním talentem na Sibiři takřka vojenský stát ve státě a daly národu poučný příklad energické svépomoci v poměrech a v prostředí zcela víjimečném...“
„...Není zapotřebí legie idealizovat a zveličovat jejich činnost, abychom poznali, čím opravdu národu byly a co vskutku pozitivního ve prospěch jeho samostatnosti vykonaly. Mluví jejich skutky. Vítězné boje na straně jedné a hroby padlých na straně druhé. Činnnost legií byla nesporně hlavním a nejpádnějším argumentem v rukou našeho politického vedení v diplomatickém jednání se státy dohodovými. Bez legií by nebyl myslitelný náš zahraniční odboj, bez jejich krve a obětí nebylo by naší samostatnosti.“
Stručné, jasné a výstižné. K tomu niet čo dodať.



Zdroje (mimo informací z desek):
archiv Ferdinad Vrábel
VHA




Vaše komentáře, připomínky, návrhy či doplnění zasílejte prosím na monument@vets.cz.