a | b | c | č | d | ď | e | f | g | h | ch | i | j | k | l | ł | m | n | o | p | r | ř | s | š | t | u | ú | v | w | z | ž

Generálmajor Anton Petrák

* 14.2.1912 (Vídeň)
† 7.2.2009 (Ružomberok)

Generálmajor Ing. Anton Petrák MBE.MC (14.2.1912 Viedeň/prísl. Heřmaneč, okres Dačice - 7.2.2009 Ružomberok)
V piatok 10. augusta 2012 odhalili v Bratislave na budove Café Mayer v Rybárskej bráne pamätnú tabuľu generálovi Ing. Antonovi Petrákovi MBE. MC, príslušníkovi čs. zahraničného vojska na Západe – Čs. samostratnej obrnenej brigády.
Životné osudy generála Petráka, naozajstného československého vlastenca, bojovníka za slobodu našich národov, demokraciu a ideály zakladateľov Československa, sa veľmi podobajú iným jeho bojovým druhom z druhého odboja, najmä na Západe. Jeho vojenská kariéra začala na Vojenskej akadémii v Hraniciach na Morave. Po jej absolvovaní slúžil u 39. pešieho pluku v Bratislave - Petržalke (Jelínkove kasárne).
Mníchovskú dohodu a Viedenskú arbitráž z jesene 1938 niesol veľmi ťažko a vnímal ich jako zradu svojej vlasti – Československej republiky. Po jej zániku odišiel spolu s ďalšími dôstojníkmi 39. pešieho pluku „južnou cestou“ cez Budapešť, Belehrad, Solún a Istanbul do Bejrútu a Marseille.
Petrák bol vychovaný v duchu pestovania spojenectva Československa s Francúzskom – už ako študent ovládol na veľmi dobrej úrovni francúzsky jazyk a krajinu galského kohúta si veľmi obľúbil aj jako turista. Nádeje našich vojakov vo Francúzsku sa však nesplnili, Francúzi kapitulovali a naši sa museli urýchlene evakuovať do Veľkej Británie.
Počiatočné obavy z Anglicka sa po pristátí v Liverpoole u nich rýchlo stratili. Ako to zaznamenal zať generála Petráka, Jozef Kratochvíľa „už prvé kroky smerujúce na železničnú stanicu ich však prekvapili. Ľudia ich srdečne vítali a pozdravovali ako vojakov a dôstojníkov, ktorí prišli bojovať aj za ich vlasť – Veľkú Britániu. Obavy z „rezervovaných Angličanov“ sa rýchlo rozplynuli. Po dramatickom období ponižujúcich ústupov v zodratých uniformách sa opäť cítili ako ľudia. Dostali nové uniformy (battle dressy), zbrane a boli zaradení do rýchlokurzov anglického jazyka.“
Petráka v auguste 1940 zaradili k protitankovej batérii v 1 čs. zmiešanej brigáde v Cholmodeley. Keď sa začal výber čs. vojakov pre výcvik výsadkárov v Škótsku, bez váhania sa prihlásil a výcvik úspešne absolvoval. Anglickí inštruktori si všimli jeho mimoriadne organizačné, pedagogické a jazykové schopnosti a aj fyzickú zdatnosť. Do apríla 1943 ho preto začlenili do výcvikového strediska čs. parašutistov na osamelej farme v odľahlých škótskych končinách v Traigh House ako inštruktora a tlmočníka. Pracovať po boku Angličanov považoval Petrák za veľké zadosťučinenie a vyznamenanie. Keď ukončil činnosť inštruktora, hlásil sa na front pre pripravovanú inváziu do Európy. Bolo to obdobie špeciálnych kurzov a tvrdej prípravy na vylodenie. Prijal aj novú funkciu veliteľa roty sprievodných zbraní Československej samostatnej obrnenej brigády, ktorá sa v auguste 1944 vylodila v severofrancúzskom Dunkerque. K tejto vojensko – operačnej oblasti sa viaže aj úspešný vojensko – taktický zásah jeho roty, v ktorom pod jeho priamym velením dvadsať vojakov dobrovoľníkov zaútočilo na strategickú opevnenú kótu – farmu, ktorá bola plne pod kontrolou Nemcov. Farmu zničili a zajali pritom 14 Nemcov bez najmenších strát na vlastnej strane. Najmä za túto odvážnu veliteľskú akciu dostal Anton Petrák československý a britský vojnový kríž. Od 28. októbra 1944 sa v uvedená farma vo vojenských rozkazoch uvádzala ako „Farma Petrák“. V oblasti Dunkerque sa Anton Petrák dočkal aj konca vojny.
Československí vojaci sa zo západného frontu vracali domov ako hrdinovia. Aj Petrák sa vrátil do Bratislavy zocelený tvrdou školou vojny, obohatený o znalosť mnohých cudzích krajín a cudzích jazykov. V Bratislave po celý čas na neho oddane čakala jeho snúbenica Rudolfína, s ktorou sa na Vianoce 1945 oženil. Anton Petrák si spomínal: „Vrátil som sa na Slovensko, ale tu už mali všetko v rukách ľudia, ktorí boli v povstaní. Nás tu veľmi nevítali.“ Onedlho ho však vyslali na štúdium do Prahy, kde absolvoval Vysokú vojenskú školu s predurčením zastávania vysokých vojenských funkcií v čs. armáde. Promoval tri mesiace po komunistickom puči – tzv. víťazstve pracujúceho ľudu vo februári 1948.
To predznamenalo smutné roky ako pre Petráka, tak aj pre jeho rodinu. Nastúpil ešte do služby pri útvare v Žatci, ale o pár mesiacov už dostal tzv. „dovolenku s čakaním“. Potom prišla domová prehliadka, výsluch na Štátnej bezpečnosti, degradácia, vylúčenie z armády a súd. Dostal päť mesiacov za „nedbanlivé uchovávanie vojenského tajomstva“. Šikanovanie sa dotklo aj manželky a ich dcéry Jitky. Obe sa z Prahy museli vysťahovať.
Po odpykaní trestu ho odviezli na povestnú Bartolomejskú ulicu. Mesiac tu čakal vo väzbe a potom na základe akéhosi dekrétu putoval do pracovného tábora Mírov s vysvetlením, že sa „vyhýba práci“. Mírov však nebol pracovný tábor, tam nešlo o prácu ale o ponižovanie dôstojníkov, ktorí boli pre komunistov nespoľahliví. Pre Petráka a ľudí s jeho presvedčením a bojovou históriou muselo byť hrozné, že okrem bežných kriminálnikov tu boli jeho spoluväzňami aj bývalí príslušníci zbraní SS. Aj preto bol Petrák bol jedným z tých, čo sa pokúsili o útek. Chytili ho, týrali a mučili. Za útek mu zakázali korešpondenciu, takže rodina nevedela ani to, či vôbec žije.
Keď zatkli skupinu Slánskeho a Reicina, mnohí väzni z Mírova mohli ísť domov. Vysvetlili im, že „Reicin pripravoval protištátne sprisahanie a na Mírove zámerne vytváral také neľudské podmienky, aby vo väznených vyvolal odpor k ľudovodemokratickému zriadeniu a mohol ich v príhodnej chvíli využiť pre svoj prevrat“. Žiadna rehabilitácia väznených sa však neuskutočnila a degradovaní dôstojníci neboli následkom toho dosť dôveryhodní ani pre robotnícke profesie. Anton Petrák – človek s vysokoškolským vzdelaním, ovládajúci tri svetové jazyky – anglický, francúzsky a nemecký sa napokon uchytil v petržalskom Kovosmalte pri výrobe vaní.
V júni 1957 sa Anton Petrák dozvedel, že polícia zatkla jeho priateľov generála Kováča a plukovníka Malára. Zakrátko prišli aj pre Antona Petráka. Vyšetrovanie trvalo rok a potom v procese s tzv. „Karvašovou skupinou“ dostal päť rokov nepodmienečne. Obvinili ich z toho, že po prepustení z Mírova sa naďalej stretávali s úmyslom „zvrátiť štátne zriadenie“. Výkon trestu nastúpil v Ruzynskej väznici. Celý trest však neodsedel – na slobodu sa dostal po amnestii v máji 1960. Pre Petráka a jeho rodinu sa začalo nádejnejšie obdobie a od 1965 roku mohol dokonca pracovať aj ako prekladateľ technickej literatúry. Trvalo štyri roky, kým sa „Karvašovej skupine“ podarilo dosiahnuť obnovu súdneho procesu. Nový proces sa konal práve v roku 1968. Rozsudok bol zrušený a následne zrušili aj Petrákove odsúdenia z roku 1949. Nástup normalizačních sedemdesiatych rokov znamenal prirodzene aj znovuoživený záujem Štátnej bezpečnosti o nespoľahlivých dôstojníkov. Anton Petrák sa 1. 1. 1971 predčasne stal dôchodcom, ale k nízkemu dôchodku si privyrábal prekladateľskou činnosťou.
Spoločenské zmeny v roku 1989 radikálne zmenili aj záver Petrákovho života. Vojaci západného odboja sa po vyše 40 rokoch dostali na chvíľku na výslnie spoločnosti. Československá armáda prijala Antona Petráka opäť do svojich radov aj keď už iba ako vojenského dôchodcu. Dňa 28. októbra 1990 bol Anton Petrák povýšený na generálmajora. Duševne svieži a fyzicky zdatný osemdesiatnik sa zapojil do vyhľadávania bývalých vojakov zo západného frontu, aby im (alebo ich vdovám) pomohol získať od britskej organizácie Air Bridge Association jednorázovú finančnú výpomoc a invalidné vozíky pre tých, ktorí ich potrebujú. Keď prišlo k rozdeleniu Československa v januári 1993, rozhodol sa pre štátne občianstvo Slovenskej republiky a postavil sa na čelo Československej obce legionárskej na Slovensku. Zomrel vo Vojenskej nemocnici v Ružomberku v roku 2009.
Generálmajor Petrák je nositeľom Národného Radu Francúzskej republiky (udelil mu ho prezident Francúzskej republiky François Mitterrand 1. 6. 1994), Radu Britského impéria MBE (udelila mu ho kráľovná Alžbeta II. 2. 6. 1996), Vojenského Radu Ľudovíta Štúra II. triedy (udelil mu ho prezident Slovenskej republiky Michal Kováč 31. 8. 1996), Radu Bieleho leva I. triedy - vojenská skupina (udelil mu ho prezident Českej republiky Václav Havel 3. 1. 2003). Dňa 6. júna 2004 pri oslavách 60. výročia vylodenia spojencov v Normandii prevzal z rúk prezidenta Francúzskej republiky Jaquesa Chiraca vyznamenanie Rad rytiera Čestnej légie.
Genrál Petrák je aj čestným občanom juhofrancúzského mesta Agde, známého strediska našich vojakov na Západe. Občianstvo mu udelili pri príležitosti 50. výročia založenia čs. jednotky vo Francúzsku. V apríli 2002 obdržal medailu M. R. Štefánika I. st. Z iniciatívy generála Petráka a za podpory ministerstva obrany SR, Britského veľvyslanectva a mesta Bratislavy postavili v parku na Šafárikovom námestí skromný pamätník slovenským vlastencom bojujúcim v II. svetovej vojne v československých jednotkách a v spojeneckých vojskách na bojiskách západnej Európy. Dňa 23. októbra 2008 pri príležitosti oficiálnej štátnej návštevy Slovenska ho prijala na slávnostnej audiencii v bratislavskej Redute britská kráľovná Alžbeta II. Posledné vyznamenanie dostal v januári 2009 už na nemocničnom lôžku z rúk veľvyslanca Českej republiky za účasti zástupcov ozbrojených síl Českej a Slovenskej republiky. Bolo to najvyššie rezortné vyznamenanie – Kríž obrany štátu ministra obŕany Českej republiky. Generálmajor Anton Petrák zomrel dňa 7. 2. 2009 vo veku takmer 97 rokov vo Vojenskej nemocnici v Ružomberku. Spolu so svojou manželkou Rudolfínou žili spolu v zhode a láske skoro 62 rokov. Jeho manželka zomrela toho istého roku 16. 12. 2009 vo veku nedožitých 93 rokov. Tým sa uzavrela životná púť dvoch neobyčajných úžasných ľudí – skutočných vlastencov.
Vojenské hodnosti:
01.07.1935 poručík
28.10.1940 nadporučík
28.10.1941 kapitán
07.03.1945 štábny kapitán
14.07.1945 major
08.11.1949 prepustený zo služby
1968 rehabilitovaný
28.10.1990 generálmajor vo výslužbe
Vyznamenání a řády:
1944, 1945 - Československý válečný kříž 1939
1945 - Československá vojenská medaile "Za zásluhy" I. stupeň
1945 - Československá vojenská pamětní medaile za službu v československé armádě v zahraničí so štítkom "F-VB"
1945 - Vojenský kříž
1945 - Hvězda 1939-1945
1945 - Válečná medaile 1939-1945
1945 - Hvězda za Francii a Německo
1946 - Československá medaile Za chrabrost před nepřítelem
1989 - Pamětní medaile za válku 1939-194
1994 - Národní řád za zásluhy 4. třída
1995 - Pamětní medaile při 50. výročí osvobození Slovenska a konce 2. světové války
1995 - Jubilejní medaile "50 let vítězství ve Velké vlastenecké války v letech 1941-1945"
1996 - Řád Britského Impéria 5. třída (MBE)
1996 - Řád Ľudovíta Štúra II. třídy
1996 - Pamětní medaile M. R. Štefánika - I. stupně
2003 - Řád Bílého lva I. tř. vojenská skupina
2004 - Medaile prezidenta Slovenské republiky (3. stupeň)
2004 - Řád Čestné legie 5. třída
2008 - Kříž obrany státu ministra obrany České republiky

Zdroje (mimo informací z desek):
PhDr. Ferdinand Vrábel
http://www.vuapraha.cz/soldier/6017677
http://www.generalpetrak.sk/osudovaput.htm
Podľa dostupných archívnych dokumentov a podkladov generálmajora Antona Petráka spracoval Jozef Kratochvíľa s manželkou Jitkou.
http://www.generalpetrak.sk/
http://www.pametnaroda.cz/witness/index/id/2040/page/4
http://forum.valka.cz/topic/view/81402/Petrak-Anton

VPM:
hrob - Bratislava, stát Slovenská republika
pamětní deska - Bratislava, stát Slovenská republika


Vaše komentáře, připomínky, návrhy či doplnění zasílejte prosím na monument@vets.cz.